Aj bolesť prinúti lietať. Urobí z človeka tieň, tylový závoj čiernej farby, vánok, ktorý sa zľahka dotýka tvárí iných ľudí a ťahá ich úsmevy smerom dolu gravitačnou silou. Telo odhodí niekam do kúta a nechá ho zvíjať sa v smrteľných kŕčoch. Srdce vyrve z hrude, pokrčí  ho ako papier s nepodarenou básničkou, hodí do koša a potom si letí.

 Žena. Kučery splývajú s čiernym tylom jej nehmotného tela. Ani sa nesnaží zbierať časti svojho JA, ktoré si sama amputovala a porozhadzovala po celom vesmíre mysliac si, že sa zbaví bolesti. Tej tupej nenahmatateľnej bolesti… Jej kosti, povaľujúce sa v špine krížnych ciest, po sebe kričia … Kričia po tylovej duši, aby ich spojila späť do jedného celku, jedného tela: kráčajúceho po zemi, dotýkajúceho sa podkladu pri každom kroku, vrážajúceho do iných ľudí a nie chodiaceho skrz nich... 

Žena sa mení na bolesť samu – čierna hmla, štipľavý dym, kňučanie erýnií, čierna diera – nekonečne sa nabaľujúca váhou vlastného smútku a rútiaca sa sama do seba, nekonečne hustá.

V čiernej diere vlastnej bolesti sa začne žiaľ nekonečne naťahovať, čas sa spomaľuje, nie on STOJÍ !!! Počuť len tlkot srdca, z koša, z diaľky. Vidieť nie je nič. Žena začne rozplietať tylový závoj ako ariadninu niť, bezmyšlienkovito behá po tmavých chodbách labyrintu vlastného smútku a snaží sa nájsť cestu von. Pomôže jej niekto?